Prvá písomná zmienka o Želiezovciach v podobe Selyz sa nachádza v listine ostrihomskej kapituly (cirkevný úrad pripojený k biskupstvu ako oficialita) o delení majetku z roku 1274. Podľa knihy o histórii mesta napísanej Petrom Püspökim Nagyom listina z 24. júna 1274 rozdeľuje osadu na dve časti, severnú a južnú, medzi príslušníkov rodu „Zselizi“. Hranica prechádzala pred kostolom, ktorý zostal v spoločnom panstve. Južná časť sa stala majetkom župana Szőkeho (Syke) a jeho bratov, zatiaľ čo severná časť bola ďalej rozdelená medzi župana Lamperta a župana Bénya (Been), ako sa uvádza v ďalšej listine z 15. septembra toho istého roku. V opise sa spomína kostol, mlyn a kamenný most. Ak sa dá veriť tradícii, rod Bényovcov z rodiny Zselízi mal veľmi významného predka v podobe šľachtica Athu, ktorý okolo roku 1081 zastával aj úrad uhorského palatína.
Existujú aj staršie písomné zmienky o Mikule a Svodove (1075 a 1156), ktoré boli predtým samozrejme samostatnými osadami, dnes sú súčasťou mesta Želiezovce, čo však neznamená, že boli založené skôr, iba to, že prvé, dokumentmi podložené zmienky o nich sa datujú do skorších období. Počiatky Želiezoviec siahajú určite oveľa ďalej. Archeologické nálezy dokázali, že miesto bolo osídlené už v praveku a podľa odtiaľto pochádzajúcich neolitických nálezov bola pomenovaná samostatná skupina kultúry s lineárnou keramikou (Želiezovská skupina).
Okrem toho sa našli aj pozostatky osídlenia kultúry Hevmagyarád. Našli sa aj stopy z doby bronzovej, halštatskej a La Tène, ako aj germánskeho osídlenia z 2. až 3. storočia n. l. V oblasti Želiezovce sa našli aj stopy po rímskych vojenských táboroch.Dokumentujú severnú expanziu Rímskej ríše. Je pravdepodobné, že rímsky cisár Marcus Aurelius táboril niekde v tejto oblasti okolo roku 173 pred n. l., keď bránil hranice tzv. limesu proti Kvádom. Práve tu napísal svoje prvé literárne významné dielo s názvom Hovory k sebe samému (Ta eis hauetom). Hoci sa dielo vôbec nezaoberá týmto regiónom, na konci jeho autor uvádza poznámku, že bolo „Písané v krajine Kvádov, na brehu rieky Hron“.
Podľa Petra Püspökiho Nagya názov Zselíz pochádza zo sil/sün → silis/sünös, čo znamená, že oblasť mohla byť bohatá na ježkov alebo, obrazne povedané na tŕnisté rastliny. Podľa Györgya Urbána, kultového učiteľa Gymnázia s VJM v Želiezovciach a miestneho historika však nemožno vylúčiť, že pochádza z názvu ziliz (divoký slez). Všetci historici aj odborná a literatúra však jednoznačne odmietajú myšlienku, že názov nášho mesta pochádza zo slovanského slova železo. Püspöki Nagy na základe svojich výskumov datuje vznik zemepisného názvu osady najneskôr do druhej štvrtiny 10. storočia, teda medzi roky 930 a 950. V rôznych stredovekých prameňoch a listinách sa objavuje ako Selyz v roku 1274, Selez v roku 1293, Zelyz v roku 1307 a Zeleyz v roku 1311. V neskoršom období sa objavujú názvy Ziliz, Zeliz, Zeléz, Zsellész a Zseliz.
Základy gotického kostola pochádzajú z 11. storočia, ale kostol v dnes známej podobe (do konca druhej svetovej vojny) bol pravdepodobne postavený okolo roku 1380 rytierom Jurajom Vesszősom Becseim, vojakom z dôverníckeho kruhu kráľa Ľudovíta Veľkého z rodu Anjou a jeho dcérou Margitou. Svedčia o tom aj neoceniteľné fresky z tohto obdobia. Kostol je miestom posledného odpočinku Juraja Vesszősa Becseiho.
Z týchto skutočností je zrejmé, že Želiezovce sú osídlené už tisícky rokov, resp. že v nejakej podobe existovali ako osada a boli v kontakte s rôznymi civilizáciami a kultúrami. Existujú však aj dôkazy o tom, že vo svojej histórii prešli mnohými útrapami. Trpeli epidémiami aj vojenským pustošením, ktoré viedli k obdobiam vyľudňovania. V iných obdobiach sa zas pozdvihli na úroveň poľného mesta, ktorú následne opäť stratili. Naposledy sa stali mestom pri administratívnej reforme v roku 1960, keď zároveň zanikol okres Želiezovce a obec stratila štatút okresného centra.
To všetko sú len vybrané detaily z histórie nášho mesta, ktorá je bohatá na rôzne príbehy. Okrem toho história doteraz zrejme odhalila len malú časť toho, čo sa v našom meste počas tisícročí udialo. Je dôležité poznať našu minulosť, naše korene, ale ešte dôležitejšie je živiť sa ňou, učiť sa z nej a budovať na nej sľubnú budúcnosť.
dr. Ákos Csonka
Pridám komentár