Po šiestich rokoch najstarobylejšiu budovu mesta Želiezovce, centrálnu jazdiareň resp. stajňu, ktorá patrila k bývalému grófskemu panstvu, konečne zase pokrýva strecha. Pravdupovediac strechu dostal iba prvý trakt komplexu, aj to iba z plechu, ale je to výrazne lepšie, ako pohľad na zuhoľnatené brvná. Od požiaru budova bola prázdna, majitelia ju ponúkli na predaj, takisto ako šahanský premontrejský kláštor. Grófska jazdiareň síce nie je taká stará, ale z kultúrneho a reginálneho hľadiska predstavuje istú hodnotu. Najdôležitejšiu úlohu však má z aspektu hospodárskych dejín, veď fungovala ako centrálna budova najdôležitejšieho panstva bývalej Tekovskej župy. Z hľadiska miestnej historie má význam hlavne preto, že 20. storočie zničilo historické budovy v Želiezovciach, no a dnes stojí iba malé množstvo takých budov, ktoré nám pripomínajú slávne časy.
Historický objekt naposledy slúžil ako sklad, predtým tam fungovala stolárska dielňa, no a po r.1945 tam bola maštaľ Štátneho majetku, ktorý sa stal používateľom grófskeho panstva. Pôvodne však patrila táto budova k Breunerovskému panstvu, bola to stajňa, ktorú vysoko hodnotili aj v rámci Tekovskej župy, aj na celoštátnej úrovni. To sa dozvieme z najznámejšej publikácie bývalej Monarchie, z monografie Samuela Borovszkého: Župy a mestá Uhorska /Borovszky Samuféle Magyarország vármegyéi és városai/ . Lajos Ordódyrozoberá poľnohospodárstvo a lesníctvo v Tekovskej župe. O dva roky skôr napísal Pavol Ruffy, vicišpán Tekovskej župy významnú odbornú štúdiu pod názvom Hospodársky opis Tekovskej župy /Bars vármegye Gazdasági Leírása / (1901).
Z odbornej literatúry sa môžeme dopodrobna oboznámiť s pomermi na bývalom panstve na prelome storočí.
„K želiezovskému panstvu dedičov Augustína Breunera patria obce Vozokany nad Hronom, pusta Kerekudvard , pusta Malý a Veľký Mindsent, Ágó a Nýr. Celkovo 8.217 maďarských holdov (v Honte 7.800 maď. holdov). To znamená, že panstvo hospodárilo na cca. 7.000 hektároch. Zo statku v Tekove 36 holdov bolo darovaných refomovanej cirkvi, 150 holdov slúžilo ako záhrada a intravilián, 6.806 h. ako orná pôda, 126 h. ako kosná lúka, 137 h. ako pasienka, na 630 h. boli lesy, na 46 h. ovocné sady, na 15 h. rákosie a 256 h. môžeme označit ako zmiešanú lokalitu. Konská priemyselná železnica je vybudovaná na 12 holdoch, v rámci železnice 10 km dlhá stála železničná trať a 6 km dlhá prenosná poľná železničná sieť. Hospodársky podnik je zariadený na princípoch striedavého hospodárenia. Osivo pestuje iba pre vlastné potreby, pestujú hlavne cukrovú repu (na 1500 maď.holdoch) pre cukrovar v Pohronskom Ruskove. Ich pšenicu kupujú budapeštianske a nemecké mlyny, jačmeň predávajú bavorským pivovarom.”
Panstvo charakterizoval aj chov koní, toto odvetvie bolo na vysokej úrovni, o tom svedčí aj fakt, že v Tekovskej župe existovali iba dva žrebčíny v súkromnom vlastníctve, no a jeden z nich bol práve želiezovský. Tu muránske ťahúne krížili s pinzgauskými alebo s belgickými žrebcami. Disponovali aj s norfolskými čistokrvnými kôňmi. O týchto úspechoch informoval čitateľov časopis Ostrihom a jeho okolie / Esztergom és Vidéke / 7. októbra 1886, konkrétne napísali, že úspešnosť želiezovského žrebčína je zásluhou nemeckého odborníka Kainerstorfera, ktorý získal pre panstvo rôzne ocenenia na celoštátnej súťaži, a tým vlastne aj celej Tekovskej župe. V časopise sa píše aj o radostnej novinke:
„žrebčín želiezovského Breunerovského panstva pod vedením výborného odborníka Kainerstorfera sa v polovici októbra sťahuje na Pilišské Moravce.”
Pavol Ruffy vo svojom diele opísal situáciu chovu koní veľmi presne :
„Pre rozvoj chovu koní minister poľnohospodárstva založil v Tekovskej župe 13 staníc na párenie koní, a to v Zlatých Moravciach, Bardoňove, Bešeňove, Domaši, Hronských Kľačanoch, Mikuli, Jure nad Hronom, Hliníku nad Hronom, Kalnej nad Hronom, Tekovských Lužanoch, Veľkej Seči, Mýtnych Ludanoch a v Želiezovciach. Na týchto 13 staniciach sa nachádzajú: 3 anglické plnokrvné kone, 20 anglických koní rôzneho plemena, 3 arabské kone, 5 noniusov, 2 gidrani a 3 norfolské žrebce. Z toho je jednoznačné, že odvetvie chovu koní zo strany ministrestva poľnohospodárstva sa konsoliduje, a už sme blízko k tomu, aby sa vypracoval jednoznačný smer. S normandskými žrebcami sa už nestretneme, toho koňa tažšieho druhu zastupuje nonius. Vieme, že kone, chované v Uhorsku, hlavne v oblasti Sedmohradska majú španielsky pôvod, boje proti Turkom, ktoré trvali niekoľko desiatok rokov, nám priniesli arabské plemená, a dnes môžeme konštatovať, že maďarský kôň znamená vlastne arabské druhy (…) Na nížinách by sa malo sústrediť na chov arabských a anglických koní, v horských oblastiach by bolo vhodné chovať lipicani. Je mimoriadne dôležité, aby sme chovali na vojenské účely kone remoncla.”
Ako vidíme, v želiezovskom hospodárstve kládli dôraz hlavne na chov koní, ale bol dôležitý aj chov kráv. Mliekarenské hospodárstvo v Želiezovciach bolo najväčšie v celej župe. V hospodárstve, ktoré nazývali „Švajceraj“ na základe nemeckého slova, chovali dobytok vo veľkom počte: 260 kusov z kríženia inhaltského a algauského, resp. 145 kusov siementalstkého druhu. „Švajcerajom“ nazývali maštaľ, ktorá sa nachádzala neďaleko jazdiarne. Presnejšie budova tam stojí dodnes v pôvodnom stave, môžeme ju nájsť pri bývalom Amfiteátri. Samozrejme toľko dobytka sa nezmestilo ani tam, pravdepodobne tieto kone a kravy, ktorých počet sa blížil k 500, boli umiestnené na viacerých chovných staniciach. Takéto stajne boli na majeroch s názvami Árok, Karolina, Veľká pusta-, Vadalmás-, Dombi-, Rozina-, ktorých niektoré časti nám ešte dodnes pripomínajú slávne časy. Tieto miesta sa nachádzajú v pôvodnom stave, t.j. chátrajú, ich stav je poľutovaniahodný.
Ordódy sa vyjadril takto „iba veľkostatkári používajú chovný materiál simentalský a bernský. Simentalský ryšavý dobytok je obľúbenejší ako bernský. V čistokrvnej podobe však ich nechovajú vo veľkom počte.” V mliekarenskom hospodárstve denne nadojili v priemere 3.200 l mlieka, čo potom predali v Budapešti.
Na statku chovali aj obce. Ovce plemena merino, ktorých počet bol cca. 10.000 , dali ročne v priemere 300.000 hektolitrov mlieka. Ovčiarne sa nachádzali na kopcovitých miestach za Hronom, na majeroch (majer Alexander a Mária), tu boli aj pasienky. O tejto téme Ordódy píše nasledovne:
„Chov oviec, podobne ako v iných častiach krajiny, aj v Tekovskej župe je na ústupe. Na nížinách, kde pestujú repu, je to samozrejmé, veď pôdu využívajú na pestovanie rastlín, neoplatí sa tieto role využivať ako pasienky, keď pestovanie repy je výnosnejšie. Ale aj na tých oblastiach, kde repu nepestujú, sa skôr zaoberajú chovom dobytka, pretože cena vlny a oviec nie je primeraná nákladom chovu oviec.”
Odborné opisy sa nezaoberajú chovom ošípaných, ale v albumoch grófskej rodiny nájdeme fotky, ktoré svedčia o tom, že na statku sa zaoberali aj ich chovom. Autori to nerozoberali, pretože v porovnaní s ostatnými odvetviami chov ošípaných nebol až taký dôležitý a charakteristický. Napriek tomu zo záberov je jednoznačné, že křmne ošípané mali značnú váhu, pravdepodobne chovali aj mangalice.
Z odbornej štúdie sa dozvieme aj to, že Tekovská župa patrila na zač. 20. storočia medzi najvyspelejšie župy krajiny, čo sa týka poľnohospodárstva, pestovanie cukrovej repy bolo na vzostupe, a to pozitívne ovplyvnilo aj intenzitu.
„Na povestných levických a želiezovských panstvách pracujú tri parné pluh.y, zemania sa r. 1895 spojili do družstva, na ich roliach orajú podnikatelia, dnes pracujú na území župy dvaja takíto podnikatelia, ktorí ročne obrábajú 4.000 katastrálnych holdov. Okrem toho na panstve majú 4 kusy mláťačky ôsmimi konskými silami a 2 kusy šiestimi konskými silami, resp. kúpili aj 12 kusov kombajnov, tie zastúpili odberačky ” (tie stroje obsluhoval prastarý otec autora týchto riadkov.)
Podľa Ordódyho pôda na Pohroní má dobrú kvalitu, ale samozrejme zaostáva za pôdami na okolí rieky Tisa, kde majú najúrodnejšiu čiernu pôdu. To vysvetľuje tým, že Pohronie je obývané a pôdy sú to obrábané už odpradávna. Jeho potenciál udržiavali hnojením, ktoré bolo zabezpečené chovom zvierat.
„Kvôli hnojivam, ktoré vznikajú dôsledkom chovu zvierat, umelým hnojivam a kvôli inteznívnemu obrábaniu pôdy nížiny Tekovskej župy sa môžu pýšiť s takým priemerom úrody, aký sa vyskytuje v ostatných župách krajiny iba zriedkavo .”
V súvislosto s modernizáciou želizovského hospodárstva autor vyzdvihuje zavlažovací systém :
„Iba panstvá v Želiezovciach, Leviciach a niektoré hospodárstva majú lúky so zavlažovacím systémom. V želiezovskom hospodárstve disponujú s lúkami, ktoré sú zavlažované na cca. 500 katastrálnych holdoch. (…) Pestovanie ušľachtilého zimného ovocia je tiež významné, z toho predajú cca. 20-25 metrických centov, okrem toho pestujú aj špargľu. Pracovná sila je miestna, prichádzajú robotníci zo severnej časti župy, zo Zvolena, okrem miestnych zamestnávajú aj cca. 1.200 putovných pracovníkov.”
Ako vidíme, želiezovský statok bol toho času vzorovým hospodárstvom, patril medzi popredné panstvá v župe.
Budova jazdiarne a mliekarenského hospodárstva za ňou presne zapadá do tej historickej zóny, ktorá obklopuje kaštieľ Esterházyovcov. Rekonštrukcia kaštiele z mezdinárodných zdrojov sa začína tento rok, obnovuje sa aj susedná budova, Sacherov dom (Maďarský dom). Na viacerých budovách si môžeme všimnúť znaky bývalého pompézneho panstva, komplex budov vytvára jedinečnú kompozícou s historickým nádychom. Z tohto radu vytŕča jazdiareň, ktorá si zaslúži lepší osud, ktorá s chátrajúcou strechou čaká na to, aby ju niekto zachránil. Kultúrne dedičstvo mesta a okolia je našou spoločnou záležitosťou, našim cieľom je hlavne to, aby sa to zachovalo aj pre našich potomkov.
Pridám komentár