Hoci je dnes Mikula mestskou časťou Želiezoviec – začlenenou na základe správnej reformy v roku 1967, keďže obe sídla prakticky splynuli – v identite miestnych obyvateľov sa hrdý lokálpatriotizmus odvtedy nijako nezmenil.
Miestne tradície a spoločenské podujatia najčastejšie organizuje Občianske združenie Mikulčan, ktoré pod vedením Margaréty Novákovej pred ôsmimi rokmi pripravilo veľmi hodnotnú monografiu obce, ocenenú na celoštátnej súťaži mimoriadnou cenou.
Mikula patrí medzi najstaršie sídla v regióne, keďže jej prvá písomná zmienka sa nachádza v zakladacej listine neďalekého Hronsko-Beňadického opátstva, datovanej na 17. apríla 1075, kde je uvádzaná ako kráľovský majetok.
Pri tejto príležitosti združenie pripravilo v miestnom parku slávnostný program, v rámci ktorého vystúpili žiaci Umeleckej školy Franza Schuberta v Želiezovciach. Účastníkov privítal predseda združenia Pavol Ivan, primátor Ondrej Juhász a prítomný bol aj Tibor Csenger, podpredseda Nitrianskeho samosprávneho kraja. Historický prehľad zhrnula editorka monografie, taktiež rodáčka Margaréta Nováková, ktorej myšlienky tlmočila Diana Csicsmanová.
Ako odznelo v prednáške, názov obce sa spomína v stredovekom dokumente v súvislosti s tým, že zakladateľ kláštora, kráľ Gejza I., obdaroval benediktínske opátstvo významným majetkom, okrem iného 40 hektármi pôdy v Mikule.
Vďaka výhodnej polohe pri Hrone a úrodnej pôde bola táto oblasť s najväčšou pravdepodobnosťou osídlená už od praveku. Z dokumentov pápežských desiatkov vieme, že už v polovici 13. storočia tu stál kostol Svätého Kríža, ktorý sa však, žiaľ, nezachoval.
„Majster Baas, ktorý za verné služby získal Mikulu od kráľa Béla IV. (okrem už spomínaných 40 hektárov), pochádzal z významného šľachtického rodu. Od začiatku 14. storočia sa objavuje s predikátom Mikolai, čo naznačuje, že sa práve na tomto barskom majetku usadil a postavil si šľachtické sídlo. Keďže rod po mužskej línii vymrel, Mikula pripadla Lászlóvi Sáróimu, zakladateľovi rodu Lévai a vlastníkovi levického panstva. Od roku 1512 bola história Mikuly úzko spätá s pavlínskym kláštorom Panny Márie v Máriačaládi, ktorý pravdepodobne vznikol s podporou rodu Lévai a neskôr rodu Cseh. Po bitke pri Moháči sa Mikula dostala pod vládu Osmanskej ríše. Viackrát bola vypálená a podľa súpisu z roku 1553 žilo vo farnosti 6 poddaných a 8 želiarov, pričom obec mala aj veľký mlyn. Funkciu richtára vtedy zastával Ferencz Hasznos. Istý čas bol vlastníkom obce aj hrdina z Egeru, István Dobó, ale neskoršie dokumenty už uvádzajú výlučne mariatalský pavlínsky kláštor ako majiteľa,“ – uviedla Margaréta Nováková.
Doplnila: „Z tureckého daňového súpisu vieme, že obyvatelia sa v tom čase venovali pestovaniu obilia, kapusty, konope, chovu ošípaných a včelárstvu. Po vyhnaní Turkov sa život v obci postupne vrátil do starých koľají. V 18. a 19. storočí počet obyvateľov postupne narastal – naďalej sa venovali poľnohospodárstvu, chovu býkov a koní. Mali svojho richtára i učiteľa, ktorý vykonával aj funkciu notára. Život Mikulčanov poznačilo viacero tragických udalostí – požiare, ktoré si vyžiadali mnoho obetí, či epidémie. Cholera si napríklad vyžiadala 29 životov. Vojnové udalosti 19. a 20. storočia zanechali v srdciach obyvateľov hlboké rany.“
Ako odznelo v príhovore: „Každá jedna udalosť, dátum, informácia je malou časticou mozaiky, ktorá tvorí dejiny obce. Každý dielik sa postupne ukladá na svoje miesto. Stále však existujú prázdne miesta, ktoré, dúfajme, doplnia ďalšie generácie. Tí, čo tu žili pred nami, už napísali kroniku obce. Rešpektujme tento dar, toto dedičstvo a buďme hrdí na to, že sme ich potomkami. Koľko slávnych miest zaniklo a upadlo do zabudnutia – a naša obec napriek všetkému žije ďalej.“
Ákos Csonka
Pridám komentár