Byť úprimným je jednou z najsmelších, ak nie najsmelšou vecou na svete. Pravda je mnohokrát bolestivá, mnohokrát deprimujúca, ale aj tak ostáva skutočnosťou. Darmo ju zatajujeme, darmo sa snažíme ju nejak prikrášliť. Možno jej zmenená verzia lepšie znie, možno je menej ničivá, ale je zároveň úplne zbytočná.
Často sa sami seba snažíme zo všetkých síl presvedčiť o tom, že čierna v skutočnosti nie je až taká čierna, ale to nemá zmysel. V hĺbke duše presne vieme, aká je skutočnosť. Myslíme si, že ak ju aj pred sebou utajujeme, tak sa veci možno zmenia, alebo aspoň spôsobia menšiu bolesť. Ale to je iba sebaklam.
Prvým a zároveň najdôležitejším krokom je, aby sme boli úprimní sami k sebe. Veď ako by sme predsa mohli očakávať úprimnosť od druhého, ak sami seba klameme?
Majme odvahu priznať si svoje city, činy a ich dôsledky! Musíme sa naučiť rozprávať sa sami so sebou, počúvať príhovor svojej duše. Áno, takto to znie dosť čudne, ale zrejme nemyslíme na to, aby sme sa postavili pred zrkadlo a začali sa hlasne hádať so svojím obrazom v ňom. Ja myslím na niečo úplne iné…
Občas si trochu oddýchnime. Dovoľme, aby sa okolo nás usadilo ticho. Dovoľme, aby prehovorila naša duša. Počúvajme, čo naše srdce hovorí. Všímajme si sami seba, city a myšlienky, ktoré v nás víria! Nepokúšajme sa nejakým vonkajším hlukom potlačiť náš vnútorný hlas, naše myšlienky! Oni k nám patria. Dovoľme si ponoriť sa v nich, aby sme ich prežívali všetkými bunkami nášho tela. Aj vtedy, keď to bolí. Len takto spoznáme sami seba, len takto sa môžeme dozvedieť, čo naozaj potrebujeme. Pokiaľ vždy odplašíme svoje opravdivé city a na ich miesto sa snažíme vtesnať falošné túžby, bude naše šťastie len ilúziou…
Cyntia Szlávik
Pridám komentár