Všetko začalo obyčajným každodenným rozhovorom. Mladú ženu vyhľadali s ponukou na zamestnanie. Ona ju so záujmom prijala. Ako sa to obyčajne deje, zosúladili sa podrobnosti. Na konci stretnutia sa šéf a nová zamestnankyňa rozlúčili, vtedy ešte nič netušiac. Po niekoľkých dňoch prišla nová správa, ktorú nasledovalo ďalšie stretnutie. Pracovná porada, odfajknuté, rozlúčenie, odfajknuté, nič netušenie, odfajknuté.
Uplynulo niekoľko dní a prišla nová správa. Začalo sa to pracovne, ale premenilo sa na neviazaný rozhovor. Výsledkom rozhovoru trvajúceho do neskorého večera bolo pozvanie na obed. Vtedy ešte možno nemysleli na nič vážne, veď je reč len o jednom obede. Mohlo to byť iba gestom od šéfa, alebo iba príležitosťou, aby sa bližšie zoznámili, keď už spolu pracujú.
Do termínu obeda ešte chýbalo niekoľko dní, ale komunikácia nebola prerušená. Dá sa povedať, že sa stala každodennou záležitosťou. Takto nadišiel deň stretnutia.
Žiadne uslintané klišé, dvaja dospelí ľudia si sadli do auta a šli do reštaurácie sa naobedovať. Rozhovor prebiehal plynule, bez typického trápneho ticha prvých rande.
Bol to vydarený deň plný smiechu, s nulovou prácou. Prvé stretnutie nasledovali ďalšie a ďalšie neoficiálne stretnutia. Myslím, že nikoho neprekvapím tým, keď poviem, časom sa zo šéfa a zamestnankyne stal muž a žena. Dohodnutá práca bola samozrejme vždy hotová, ale ich vzťah sa už stal osobným a aj pracovné záležitosti prediskutovávali ležiac vedľa seba v posteli.
Medzitým sa často u obidvoch vynárali otázky. Najčastejšie to bola otázka morality. Žena si nebola istá v tom, či je dobrý nápad chodiť so šéfom.
Je to etické? Je to morálne v poriadku? Zodpovedá takéto správanie spoločenským normám? Alebo na nich budú v kancelárii ukazovať prstom?
Myslím si, že na tieto otázky neexistuje jednoznačná odpoveď. Vždy budú takí, ktorí na vás budú pohoršene ukazovať prstom, ale aj takí, ktorí sa budú radovať z vášho šťastia. Na druhej strane nie je jedno, s akým úmyslom partneri takto jednajú. Ak hociktorá strana len využíva tú druhú, jedná sa jej len o materiálne, prípadne profesionálne výhody, nie je otázkou, že ich miesto je na „čiernej listine”. No, ale čo, keď úmysly obidvoch sú skutočné, ľudské, bez hocijakého vedľajšieho záujmu? Aj v tom prípade to naráža na meradlo morálneho správania?
Zhrnúc to všetko, vzhľadom na budúcnosť to možno nie je najlepší nápad, veď človek nikdy nevie, ako sa veci vyvinú. Zároveň či v posteli so šéfom, alebo nie, ale žijeme len raz!
Cyntia Szlávik
Pridám komentár