Sú krajiny, v ktorých online vzdelávanie nie je žiadnou novinkou, ale my sme sa s ním stretli prvýkrát. Pandémia koronavírusu je výzvou pre každého a neexistuje žiadna výnimka. Je výzvou aj pre našich pedagógov, aj pre rodičov a takisto aj pre deti. Pre každého je to ťažké obdobie.
Decká sa na začiatku ešte tešili z prázdnin, mysleli si, že to znamená, že sa nemusia učiť a môžu si robiť, čo len chcú. Rýchlo ale prišli na to, že to vôbec nie je pravda.
Teraz sa už určite mnohým z nich cnie za školskými ľavicami, veď tam by aspoň mohli byť spolu so svojimi kamarátmi. Pretože medziľudské vzťahy nepotrebujeme len my, dospelí, aj deti po nich túžia.
Online vzdelávanie je tvrdý oriešok. Obrovská zmena, ktorá prišla tak náhle, na ktorú pedagógov nepripravila žiadna univerzita. Taktiež sa nepísalo o ňom v žiadnej učebnici, takže teraz plávajú v neznámych vodách. Mladí učitelia majú trošku výhodu, lebo oni väčšinou skrz-naskrz poznajú internet. Ale mnohí z ich starších kolegov nežijú v dobrom priateľstve s virtuálnym svetom, pre nich je to ešte ťažšie.
Mnohí si myslia, že učitelia teraz polihujú a svoju mzdu dostávajú za kývanie nohami. Ktorí si to myslia, tí sa ešte celkom iste nezamysleli nad ich pozíciou. Keby to boli urobili, vedeli by, akú ťažkú úlohu majú.
Vzdelávanie samo o sebe nie je jednoduché, a vzdelávanie na diaľku je o to ťažšie. Bez osobného kontaktu a komunikácie majú odovzdávať vedomosti. Pedagógovia musia učiť bez toho, aby videli reakcie svojich žiakov, ich výraz tváre, na základe ktorého už pedagóg vie, či je na dobrej ceste, alebo nie. Nemajú možnosť vysvetliť niečo tromi rôznymi spôsobmi, nemajú možnosť bezprostredného znázornenia, spoločných cvičení.
Deti teraz naozaj potrebujú veľké sebaovládanie. Nie je zvonenie, ktoré ich upozorní na začiatok hodiny. Nie je trieda, ktorá ich zoradí do systému. Musia si sami uvedomiť, že ak chcú udržať krok, musia si vytvoriť svoj denný poriadok. Pre dieťa je to ešte veľmi ťažká úloha. Priznajme sa, mnohokrát ani pre nás to nie je ľahké. Doma je veľké pokušenie, svoje hračky, Xbox, telefón, tablet, laptop majú na dosah ruky a určite by ich ani trochu nechceli používať na učenie. Ani nie sú tam učitelia ktorí veru na nich škaredo zazerajú, ak neprídu načas na hodinu vyučovania. Počujú iba vyčítavý hlas rodičov, ktorí strácajúc trpezlivosť, a obávajúc sa novej situácie rýchlo dvíhajú hlas, a komunikácia prechádza do kričania. Ale ani oni sa z toho nemôžu viniť, veď ešte ani nevedia, ako sa majú vysporiadať s danou situáciou, a predsa oni sú zodpovední zato, aby ich deti správne prosperovali.
Rodičia sa odrazu stali učiteľmi. Sú nútení vliezť do kože pedagóga, lebo menšie deti ešte potrebujú pomoc pri online vzdelávaní. Pani učiteľky/páni učitelia darmo vynaložia svoje srdce, svoju dušu, malí aj tak potrebujú prídavnú podporu.
No, ale ani to nie je také jednoduché! Nie náhodou je vzdelávanie osobitnou profesiou. A to, že rodič nevie svojmu dieťaťu správne vysvetliť jednotlivé učivá, ešte neznamená, že je nevedomý alebo nevzdelaný. To je znakom len toho, že on nie je učiteľom a už bolo veľmi dávno, keď sa on učil tie isté veci, ktoré by teraz mal odovzdať svojmu dieťaťu.
Každý je v tejto situácii trochu napätý a netrpezlivý. Nesmieme za to viniť nikoho. Musíme byť navzájom trpezliví. K tomu, aby sme si zvykli na túto novú situáciu, potrebujeme čas. Čo je veľmi dôležité, aby sme toto celé nevybíjali na deťoch! Pochopme, oni sa s tým musia takisto vysporiadať ako my, a oni sú predsa ešte len deti…
Cyntia Szlávik
Pridám komentár