Tamás Koterík (28) učiteľ hudby žije so svojou manželkou a tromi malými deťmi na sídlisku Tabáň v Šahách. Skončil konzervatórium vo Zvolene, odbor gitara a operný spev, spieval v zbore banskobystrickej opery, učí v Šahách a v Hrušove (teraz samozrejme v online priestore). V poslednej dobe na základe spontánnej myšlienky premenil sídlisko každý večer na vlastné javisko a jeho koncerty obdivuje pomaly celá krajina. S Tamásom sme sa porozprávali po zaznení záverečných tónov koncertu…
Ako ťa napadlo, aby si večer hral na gitare a spieval pre celú spoločnosť obyvateľov?
V piatok, týždeň pred Veľkým piatkom bolo v online médiách vyhlásená jedna iniciatíva, konkrétne 10 minútový potlesk na počesť nového premiéra. Aj moja manželka vyšla na balkón a zúčastnila sa toho, potom ma prosila, nech už niečo zahrám. Ja som bol práve s deťmi, ale chytil som gitaru a začal som hrať pieseň skupiny LGT Neked írom a dalt. Hral som smerom von, aby to manželka dobre počula a z príčiny spomínanej udalosti aj mnohí iní stáli na balkónoch, aj oni to počuli, zatlieskali aj mne. Prípad mal veľmi pozitívnu odozvu, tak sa zrodil nápad: bolo by v tom treba pokračovať, a ešte k tomu tak, aby si hudbu užilo čo najviac ľudí…
Máš s tým nejaký konkrétny cieľ? Čo ťa motivuje?
Zo začiatku som nemal nijaký konkrétny cieľ. Nateraz snáď iba toľko, aby som ľuďom, ktorí okolo mňa žijú, spôsobil trošku radosti v týchto ťažkých časoch. Dobre mi padne pozitívna odozva, dostal som trochu priestoru, na ktorom sa môžem ukázať.
Ak sa lepšie zamyslíš, ani keby si hľadal, by si nenašiel ideálnejšie miesto. Uprostred je námestie, ako javisko, sadnem si na lavičku a jeden nadšený sused ma reflektorom osvieti. Okolo mňa panelové domy, v oknách diváci, toto je také hľadisko, kde každému patrí lóža.
Akustika miesta je celkom dobrá, preto nepotrebujem nič iné, len gitaru a svoj hlas.
Aký je to pocit, hrať tam na lavičke?
Priznávam sa, na začiatku mám trému. O pol ôsmej si sadnem a prezriem si text, vyberiem si tóninu, ktorá mi vyhovuje a zopakujem si akordy. Sú pesničky, ktoré idú aj spamäti, ale samozrejme, nie všetky. Dole si vždy vedľa seba schovám telefón, aby som v prípade núdze mohol nazrieť do textu.
Je to zvlášť dobrý pocit hrať tam dole. Akonáhle začnem, zmizne aj vzrušenie a už sa sústredím iba na to, aby predstavenie malo čo najvyššiu úroveň. Na konci mi dobre zatlieskajú, nadšenie obecenstva ma napĺňa spokojnosťou a vďačnosťou. Ukloním sa na všetky štyri smery a poďakujem sa za povzbudenie.
Podľa čoho si vyberáš piesne?
Sú mi blízke lyrické skladby: Piesne Pétera Mátého, Ferenca Demjéna. Tieto aj tak dobre poznám, nemusím ani veľa cvičiť. Snažím sa, aby bol vybraný text aktuálny. Príležitostne zahrám aj slovenské piesne, veď mám aj slovenských susedov. Keď sa prišla na jedno predstavenie pozrieť Slovenská televízia, vedome som si vybral španielsku a anglickú pesničku. Inač, niekedy mi niečo napadne cez deň, niečo počujem v rádiu, alebo si na niečo spomeniem. V každom prípade väčšinou som spieval maďarské piesne…
O tvojich karanténnych koncertoch sa pravidelne zhotovovali nahrávky, ktoré si na sociálnych médiách pozrelo niekoľko tisíc ľudí. Väčšina reakcií je pozitívnych, ale zrodili sa občas aj škandalózne poznámky. Ako si na tieto reagoval?
Na úplne prvú som ešte reagoval, lebo ma pobúrila jej surovosť. Aby nedošlo k nedorozumeniam, akonáhle moja hudba začne obťažovať komunitu obyvateľov sídliska, hneď prestanem. Ale doterajšie prípady skôr poukazujú na neinteligentné a primitívne správanie určitých jednotlivcov, a nie na to, že konkrétne hocikoho rušia tieto koncerty. V poslednom čase som videl, že minimálne 30 ľudí na mňa dole čaká, ktorí tu ani nebývajú, len sa na mňa prišli pozrieť. Pokiaľ ma ľudia povzbudzujú a stoja pri mne, dovtedy ma takéto „kritiky“ nezaujímajú.
Za menej ako mesiac si získal popularitu po celej krajine. Vyhľadali ťa aj iné spravodajské portály, ako aj televízia Markíza a tisíce videli nahrávky na sociálnej sieti…
Nechcel som ja byť nejakým YouTuberom, vôbec sa o to nejednalo. Ale sa tomu teším, a aj tomu, že poteším ostatných. Napísali mi známi z Budapešti a z Dunajskej Stredy, že si všímajú moju činnosť, a každý večer čakajú nové pesničky.
Ale ako som povedal, nechcem ja byť hviezdou, môj terajší život mi veľmi vyhovuje: rád pracujem s deťmi. Samozrejme, ale uznanie naozaj dobre padne…
Sme tu, niekoľko okamžikov od záverečného koncertu. Ako sa cítiš? Aké myšlienky ti víria hlavou?
Pre mňa to bol neopísateľný zážitok, že sa toľkí pozbierali, boli na mňa zvedaví. Po takmer polhodinovom koncerte sme sa rozlúčili obrovským potleskom a ováciami. Keď som sa prvý deň rozospieval, vôbec som netušil, že sa táto iniciatíva takto skončí. Musím sa priznať, deň čo deň sa pripravovať a pred večerným rodinným programom uprednostňovať tieto minikoncerty: začínalo to byť pre mňa stresujúce. Preto sme sa aj s mojou manažérkou (mojou manželkou) rozhodli, že sa séria vystúpení skončí. Ale bol to taký úsek môjho života, na ktorý nikdy nezabudnem…
foto: REflex24/Csaba Kapusník
Pridám komentár